Obyčajní ľudia

Ignor Matovič
Príbeh o výťazstve obyčajných ĺudí a ich pohľad na svet.

„Postav sa!“ Zvrieskol obyčajný človek na mladého v autobuse. „Nevidíš, že tu baba vlečie nákup?“
Mladý sa pomaly obzrel a drzo pousmial. „A čo ju sám nepustíš, keď ju vidíš? Nie si až taký starý!“
„Teba do toho hovno, aký som starý!“ Odsekol obýčajný človek s tým, že sa presvedčivo chytil za koleno. Akoby vážne bolelo.

To už bolo ale miesto po mladom voľné a baba sa už usadzala. On si len nevšimol. Zamyslený a baba za chrbtom.
On totiž ešte nie je obyčajný človek. Zatiaľ má sny a fantáziu a aj štipku skrytej slušnosti. Ešte by aj pocestoval, poučil sa, pospoznával. Uvidí sa či to bude možné. Či to nezakážu.

Autobus onedlho zastavil. Na poloprázdnej zastávke stal Milan. Chystal sa k lekárovi. Mal niečo zo srdcom. Dnes mu budú merať tlak aj robiť EKG. Od rána je v pohode. Mysli len na príjemné veci. To mu bolo doporučené. V ušiach jazz a na tvári úsmev.
„Čo sa tu usmievaš ako kokot! Mám ti prijebať!“ Vysupil sa na ňho znenazdajky obyčajný človek s igelitkou.
Bol to veru veľký chlap. Zjavne samonasierací typ. Milan by mal problém.
A bolo po pohode! To budú zase hodnoty! Kuřva! Pomyslel si Milan.
„Nič! Čo by som sa usmieval, ja tak vyzerám!“ Odsekol len polodrzo, ale dosť drzo na to, aby si obor rozmyslel ďalší krok. Tlak na maxime, srdce v krku, päsťe odkrvené.
„Veď preto, serú ma také slniečka! Žiadna zodpovednosť len debilné ksichty. Čo nie si v robote? A daj sa ostrihať. Buzerant! A prestaň sa škeriť.“
Mrmlal si obor s igelitkou a už sa obzeral, kto by mu vadil ďalší v poradí. Radšej by teraz takého čo sa neozve. Je ich tam dosť. Všetci hlavy dole. Ani sa nezastali a ani nepočítali s tým, že by sa niekto zastal ich. Obyčajní ľudia.

Jeho žena bola predavačka. Vstávala na pol piatu. Dohodla sa, že pred otvorením obchodu bude aj upratovať. Robila to celých štyridsať rokov. Bola veľmi pracovitá. Aj pobožná. Ale nedarilo sa jej. Každý deň to isté. Či v lete a či v zime. Či zdravá a či chorá. Bolo jej jedno, že všetkých nakazí. Aj keď mala chrípku sedela za pokladňou. A že tých zákazníkov bolo. No, nemohla si dovoliť dovolenku. Taký svet. Veď bola len obyčajná žena, žiadna fiflena od zbohatlíka.
Teraz už vie, že sa na ľudí nekašle. Vraveli jej to v telke. Aj ona to každému vykladá. Teraz zvykne vravievať, že niekedy sú tí ľudia ako debili. Kašle si to kade tade, ani ruku si nevie dať. By ich pozatvárala.

V to ráno ho strašne nasrala. Vraj bude voliť oného. Už potrebuje v živote zmenu. A on by mohol. Veď je taký ako ona. Obyčajný. A tie prehľadné sľuby. Ona mu verí. Tak ako nikdy nikomu neverila. Teda okrem toho hore. Prisahá!

Vošlo do neho sto čertov. Veď jej toľko krát vysvetľoval, ako to na svete chodí. Aj mu prisahala. Ako mu to mohla urobiť? Sama sa rozhodla!? Akoto? Čo to do nej vošlo? Do ženy jednej. Vždy sa predsa poradila. Pane Bože ochraňuj nás!
Len schmatol igelitku a tresol z dverami. Odišiel aby jej niečo nepovedal, nedajbože neublížil. Radšej cudziemu ako jej. Veď sme kresťania. Vždy sme boli. Hranice musia byť. Tie sa neprekračujú. Hlavne v dnešných časoch. Veď ani on nikdy nikde nebol, tak načo to komu je? „Načoooo?!“ Skríkol.

Na neďalekom námesti sa rozleteli holuby na všetky svetové strany. Slobodne. Maly výrastok po nich hodil kameňom. Jedného aj trafil. Zopár obyčajných ľudí sa uchechlo.
„Ach tie deti.“ Povzdychol si pyšný otec. Malého jej spravil ešte pred osemnástkou. Rozhodla sa že si ho nechá. Mohla sa rozodnúť aj inák? Bola neskúsená až hlúpa. Čo mu ona predá do života? Čo z neho vychová? Aj tak sa rozhodla pre jeho život. Ľudia by sa mali rozhodovať sami. Vždy. A Ona sa rozhodla, že ho ani za ten kameň nepotrestá. Veď je to len holub. Čo je to za život. Taký holubí.

„Holuby by som postrieľal. Sú to lietajúce krysy. Širia len choroby. Vírusy! Možno aj Ten vírus.“
Prilial do kalichu rodinného zadosťučinenia muž v strednom veku, tiež len obyčajný človek.
„Teba by som postrieľal.“ Ozvalo sa rázom, ako vystrel z veďlajšej lavičky. „Veď sú to inteligentné tvory.“ Ozval sa zanietený holubiar ktorý ich sem prišiel prikrmiť.
„Taký ako ty ma serú. Nenávidia prírodu lebo jej nerozumejú. Vieš o tom, že taký holub trafí domov hoc aj z afriky, kým ty netrafíš ani z krčmy. Ty primitív.“
„Sám si primitýv. A tvoja matka je chudera.“
„Blbeček“
„Ochranár“
„Idiot“
„Sám si Idiot“
„Poser sa“.
Otec len mávol rukou, schmatol synka, kývol neverbálny príkaz na ženu a pobrali sa preč.
Holubiar hodil na zem kúsok suchého rohlíka, ale nikoho to nezaujímalo. Bol tam už len ten jeden, trafený, a ten si usilovne šúchoril perie a snažil sa spamätať, aby ho niekto nezašliapol.

V ten deň tam bolo nezvyčajne veľa ľudí. Taká tlačovka v meste. Každy sa tlačil aby videl.
Spamätával sa aj Ignor. Tak ho volali už od malička. Vždy mal vlastný názor. Rád by všetkým poradil. Keď radili jemu, ignoroval.
Teraz bol už veľký, aj keď obyčajný človek. Nikdy nemal sny, ideály ani nápady. Načo?
V podstate ho nikdy ani nenapadlo mať nejaký nápad. Rád kritizoval. Rád ukazoval prstom. Chcel pravidla pre všetkých aj keď ich sám nevedel dodržiavať.
Ale čo už. Stalo sa! Zabudnite a poďme ďalej. Každý robí chyby. Nepokazte mi to.

Teraz stál pred kamerou a rozplakal sa. Vedel že nemá čo ponúknúť, no nehodlal to vzdať.
Slzy obmekčia nejedného. Nejednú.
Nikdy to nevzdá! Dostal predsa dôveru. Od mnohých. Aj od nej. Obyčajnej ženy, ktorá sa chce mať lepšie.
Svetla zhasli, Ignor si utrel slzy. Všetko bolo v poriadku.

Aj babička s nákupom sedela v autobuse, aj obrovi s igelitkou sa uľavilo keď nakričal na chudáka Milana a aj ona mala svojho morálneho víťaza.

Len ten holubiar bol stále nespokojný. Bál sa či jeho holuby teraz pustia domov. Ktovie kam odleteli?
Možno do Ruska. Možno do Ameriky. Kto vie s kým paktujú také holuby.
Ignor by vedel ako na to. Chcelo by to zákon, aby nelietali kade tade. Zakázať. Keď su slovenské tak nech sedia doma. Keď nie sú, nech vypadnú. Mali by sa rozhodnúť. Tak ako sa musí rozhodovať on, obyčajný človek.
Pýtať sa. Mám byť s nimi? Mám byť proti? Koho vlastne nenávidíme teraz?
Už sa v tom strácam. Budem asi s väčšinou! Dúfam že nie som z menšiny!
No len zapni telku a buď ticho bo chcem počuť čo hovoria. Ach jaj.

– Peter –

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*